História

Kostol „v zemi zvanej Tál“

Pre počiatky osídlenia Mariánskeho údolia mala nepochybne determinujúcu úlohu jeho v mnohom strategická geografická poloha na križovatke niekoľkých svetov – rímskeho a barbarského, kresťanského a pohanského, germánskeho a slovanského, ríšskeho a veľkomoravského (neskôr uhorského). Nespornú úlohu v jeho rozvoji zohrávala skutočnosť, že práve tade viedla slávna cesta, ktorou sa rímsky obchodník mohol z Bratislavy, alebo z Carnunta popri Morave najefektívnejšie dostať k vysnívanému kameňu všetkých rímskych dám – čarovnému, medovému jantáru. Ak sa však z rôznych dôvodov rozhodol zvoliť si považský variant tejto cesty, stačilo mu prejsť Mariánskym údolím v smere na Dračí hrádok a zakrátko vystúpiť na druhej strane Malých Karpát, v dnešnom Svätom Jure pri hrade Biely kameň.
Nie som prvý, ktorý si vďaka tomu v mysli prepojil svätého rytiera, draka a úžasnú pannu. Taká je sila rozprávky diať sa všade (a nikde) – teraz (a nikdy). Rozprávkami, – legendami sú opradené aj samotné počiatky kláštora v Mariánskom údolí.
Čarodejným latinským obratom sed re vera, teda „čo sa naozaj stalo?“, sa možno ale vždy preniesť do historickej reality, ktorá podobne ako aj dnešná očividnosť, podliehala vlastným zákonom. Poznanie takýchto zákonov pomáha tam, kde chýbajú písané pramene rekonštruovať to, ako „naozaj“, alebo „veľmi pravdepodobne“ dané miesto povstalo. Platí to aj v prípade kláštora v Marianke. Prečo sa pri počiatkoch jeho existencie splietli, alebo radšej museli spliesť príbehy zázračnej sošky panny Márie a zbojníka-kajúcnika, či v jeho funkcii alternujúceho mnícha do podania, ktoré posúva vznik mariánskeho kultu a mníšstva na tomto mieste do čias krutých vojen po smrti svätého uhorského kráľa Štefana? Prítomnosť zbojníka/mnícha-eremitu je však už veľavravná. Zbojníci rovnako ako mnísi vyhľadávajú v prírode práve také miesta, ktoré sú z nejakého dôvodu kľúčové. O strategickej polohe Mariánskeho údolia už bola reč. Praktický nekonečný les, do ktorého i dnes vyúsťuje, však zbojníkovi prinášal komfort bezpečia, mníchovi pocit osamotenia a to jest zjednotenia s Bohom. Nie nadarmo sa termín  les v súvislosti s mníchmi zamieňa za slovo púšť. Práve v takejto púšti žil aj svätý Pavol Prvý Pustovník, patrón rádu pavlínov, ktorí sa tu v 14. storočí usadili.
Avšak, kým sem prišli Pavlíni, už tu stál cirkevný objekt a s ním aj osídlenie, či farnosť, teda aj základ dnešnej obce Marianka. Svedčí o tom listina uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, krorý ju vydal pravdepodobne v Budíne pre vtedajšieho generálneho predstaveného pavlínov Tomáša II., a to  16. mája 1377.  O existencii takejto listiny sa vedelo, no jej prepis, sa zachoval len v tlačenej verzii dejín mníchov pavlínov od ich rádového historika Andreja Eggerera (Fragmen panis Corvi protoeremitici…) z roku 1678. Text ktorý vo svojej dejepisnej knihe Egerer uvádza je však z hľadiska dnešnej historickej vedy nedôveryhodný. Vďaka novému výskumu sa však originálne znenie textu našlo. Bolo vložené do listiny kráľovnej Márie, Ľudovítovej dcéry, ktorá po ňom v Uhorsku vládla. Máriina listina je z roku 1384 a je v nej vložené celé znenie zakladajúcej listiny Ľudovíta Veľkého z Anjou. pre zaujímavosť ho tu uvedieme celé.

My Ľudovít, z Božej milosti kráľ Uhorska, Poľska, Dalmácie atď… Touto listinou zaznačujeme pre budúcnosť, že pre nádej a úctu, ktorú máme k preblahoslavenej a slávnej Panne, ako aj pre zvláštnu priazeň, ktorú prechovávame k Rádu sv. Pavla, prvého pustovníka, chceme rozmnožiť kláštory týchto bratov pustovníkov a zväčšiť počet ich miest v našom kráľovstve, a preto kostol blahoslavenej Panny Márie v zemi zvanej Tál, nad hradom Pajštún, pri obci Stupava a Mást aj s pozemkami, čo k nemu patria, ako aj so všetkými úžitkami sme vyňali spod jurisdikcie a panskej moci uvedeného hradu a naveky a neodvolateľne sme ho dali, darovali a odovzdali do vlastníctva spomenutému rádu bratov pustovníkov, a to bez toho, že by boli poškodené práva iných, čoho svedectvom je táto naša listina, ktorú, keď nám bude predložená, vydáme opatrenú našou veľkou pečaťou.

Dané v sobotu pred sviatkom Zoslania Ducha Svätého, roku Pána 1377.

Z tohto textu jasne vplýva, že v Marianke, teda v „zemi zvanej Tál“  už stál kostol s priľahlým objektom, či objektami. Napriek tomu že z prvej listiny sa zachoval len prepis, máme aj dôkaz že je pravý, zachovala sa totiž aj kráľovská listina z roku 1379, v ktorej kráľ určil presné hranice majetku Tálskych pavlínov a definitívne im potvrdil ich práva na tomto území.

 

Tento dôkaz však diskusiu o počiatkoch kláštora vracia o pol druha storočia dozadu, do prvej polovice 13. storočia, ak nie ešte hlbšie. Do tohto obdobia pravdepodobne spadá aj vznik sošky Panny Márie, Marianka bola už dávnejšie preslávená svojou zázračnou sochou Panny Márie. Úcta k Matke Ježiša Krista, Bohorodičke Panne Márii u nás siaha už do čias svätých Konštantína-Cyrila a Metoda. Svedčí o tom najstarší zachovaný hymnus venovaný Panne Márii z Poľska. Hoci je napísaný latinsky, Matka Božia je tu titulovaná staroslovienskym termínom Bogorodica, syn Boží zasa ako Božič. Mariánsku úctu si osvojili aj neskorší uhorskí králi, ako o tom svedčia literárne stvárnené Životy svätého Štefana Kráľa či svätého Kráľa Ladislava. Ideológovia Arpádovcov už v prvej tretine 13. storočia formulovali v Uhorsko-poľskej kronike tézu o Uhorskom kráľovstve ako Regnum Marianum, teda „Máriinom kráľovstve“. Fázovo a obsahovo posunutú formu novej v tomto zmysle stredovekej, mariánskej zbožnosti, ktorá akcentovala skôr panenstvo než materstvo Márie, do našich krajín priniesla rytierska kultúra Západu. Panna Mária „Tálska“,  je vyrezaná z hruškového dreva a je to 42 cm vysoká soška s polychrómovanou (mnohofarebnou) úpravou, sediaca na tróne s malým Ježiškom na kolenách. Mária v ruke drží jablko, ktoré, podobne ako v ruke Kristovej, symbolizuje vykúpenie a spásu zeme. Na hlave Márie a dieťaťa sú zlaté korunky, podľa historických záznamov tých koruniek mala viac. Najstaršie pochádzajú zo 17. storočia – prvýkrát sa korunovanie udáva v roku 1660 na sviatok Ducha Svätého, kedy korunku z čistého zlata darovali Pavol Pálfi a Ján Landlskrov, druhýkrát zlatou korunkou korunoval zázračnú sošku 27. júna 1664 uhorský palatín knieža Pavol Eszterházi. Neskoršie, pri predpokladanom 900. výročí vzniku zázračnej sošky, v roku 1930, bola pripravená nová korunka, ktorú zo zlatých a strieborných votívnych predmetov zhotovil bratislavský zlatník Ambróz. Tú má „tálska“ Madona na hlave dodnes. Soška prešla viacerými úpravami a naposledy bola reštaurovaná v roku 1974.
Podľa zápisov pavlínskych kronikárov vznikla v roku 1030, teda pochádza z 11. storočia, z čias končiacej sa vlády kráľa svätého Štefana. Hoci pre toto tvrdenie nemáme relevantné dôkazy, podľa historikov umenia (napr. Ivan Rusina) soška má ranogotické črty a o tom, že je to prastarý predmet kultu, niet pochýb. Bezpečne ju však môžeme datovať do prvej polovice 13. storočia

Keď zo svojho, to jest kráľovského majetku, vyňal Ľudovít I. Veľký časť „zeme Tál“, ktorú daroval pavlínskym mníchom,  v Marianke vznikol kláštor ako výsostne kráľovská ustanovizeň. Ľudovít Veľký tým nadviazal na tradíciu svojich predchodcov, zmenil však charakter i funkciu tohto miesta. Mnísi transformovali na výsostne prestížnu ustanovizeň Ľudovíta I. Veľkého a všetkých jeho kráľovských nástupcov a to až do čias Jozefa II. († 1790). Významnú úlohu pri tejto transformácii pritom zohral fakt, že miesto nedaroval hocijakému rádu, ale práve Rádu svätého Pavla, Prvého pustovníka. Tento rád bol totiž od 13. storočia jediný Rímom uznaný pôvodný uhorský rád s celokrajinskou pôsobnosťou. V 14. storočí jeho hviezda stúpala, podobne ako stúpala sláva a moc uhorských kráľov z rodu Anjouvcov. Túžbu po materializácii svojej aktuálnej politickej moci spojenú s jej sakralizáciou, možno uznať za dôvod (iste nie jediný) fundovania veľkorysej novej kráľovskej cirkevnej inštitúcie, dnes známej pod menom Marianka. O tom, že Ľudovít Veľký bol veľký rytier nemožno pochybovať, nakoniec neustále to aj dokazoval vlastným životom. Zasvätenie (staro)nového kláštora Panne Márii teda v sebe zahŕňalo hneď niekoľko dôležitých motívov. stretli sa tu dôvody časné s nadčasovými, geografické s ekonomickými a osobné s nadosobnými. Výsostne prestížno-sakrálny charakter miesta v sebe integroval a postupne stále viac rozvíjal všetky z nich.

Je len prirodzené, že tomuto všetkému akosi prirodzene rozumeli všetci dedičia tohto miesta, či už boli z krvi Luxemburgovcov, Jagelovcov, alebo (aspoň na chvíľu) aj z rodu Zápoľskovcov. Boli to však až Habsburgovci, ktorí sa po roku 1526 zmocnili vlády nad Uhorským kráľovstvom, pred ktorými povstala otázka, ako ďalej a účinnejšie využiť zdedený potenciál pavlínskeho kláštora skrytého v Mariánskej doline. Okrem iného ich k tomu hnala doba, definovaná eskalovaním osmanskej hrozby a čoraz agresívnejšou reformáciou. Ak by boli podľahli čo len jednej z týchto hrozieb, dejiny pavlínskeho kláštora v Marianke by boli bývali o poltreťa storočie kratšie. V tejto súvislosti mi napadá jedna vec. Politológovia na celom svete radi zdôrazňujú, že Veľkou francúzskou revolúciou vstúpili masy do dejín. Nemyslím si to a aj vysvetlím prečo. Systém zdaňovania obyvateľstva v Uhorskom kráľovstve spočíval na dvoch pilieroch – na odvodoch z kráľovských miest, predovšetkým však na zdaňovaní prostých sedliakov, ktorí, z dlhodobého hľadiska, boli najdôležitejšou výrobnou silou v krajine. Panovníkovi prirodzene záležalo na ekonomickej prosperite miest, aby však erár, to jest kráľovská kasa, mohol stavať protiturecké pevnosti, zbrojiť a platiť modernú armádu a zároveň modernizovať krajinu, musel nutne pristúpiť k zefektívneniu práce prostého roľníckeho ľudu. To sa, pochopiteľne, nezaobišlo bez efektívneho vzdelávania. S tým však súvisí kultivovanie miestnych nárečí  a jazykov. Takým bola aj stará slovenčina. V tejto téme sa navyše sily lojálne Habsburgovcom a Rímu stretli v spore s protestantmi, ktorí ich nielen o pár desaťročí v tejto myšlienke predbehli, ale miestny jazyk dokonca povýšili aj na lingua sacra, to jest posvätný jazyk – jazyk komunikácie s Bohom. Od toho času jazyk ľudu, ktorý dovtedy plnil len funkciu komunikačnú, to jest horizontálnu, stal sa aj jazykom vertikálnym. Vstúpiť do takto zadefinovaného systému reformácie bolo pre katolícku cirkev obzvlášť ťažkým orieškom. Našťastie, nie neriešiteľným.

Aby sa to podarilo, podobne vtedy ako aj dnes bolo potrebné na prvom mieste v zápase o dušu daňového poplatníka ho nejako zaujať, získať si jeho pozornosť. Za týmto účelom aj rakúski Habsburgovci siahli po španielskom baroku, ktorého honos a krása až dodnes vyráža dych. A to bol aj dôvod barokovej prestavby pavlínskeho kláštora v Marianke. Mariánska zbožnosť, ktorú protestanti zväčša úplne vylučovali, bola navyše v ľude veľmi populárna. Spojením týchto pilierov a masovejším používaním slovenčiny v kázňach čítaných na verejne konaných mnohotísícových púťach, aj tých v Marianke, ale aj populárnych protireformačných argumentačných knihách sa stalo, že čoraz viac Slovákov, ktorí boli odjakživa dominantným obyvateľstvom Slovenska prechádzalo spontánne na stranu Habsburgovcov. Na papieri síce stále stálo cuius regio, eius religio, čiže ten kto má moc, rozhoduje o konfesii svojich poddaných, skutočnosť však bola iná. Katolícki Slováci sa navyše ukazovali aj ako účinná zbraň v boji proti pyšným reformovaným uhorským, extravagantným maďarstvom a Istanbulom navoňaným šľachtickým stavom. Príťažlivosť katolicizmu po Tridentskom koncile (skončil 1563) v habsburskom súštátí, vojenskej porážke posledného stavovského povstania roku 1711, odrazení osmanských Turkov pod Viedňou a pri Štúrove v roku 1683 a ich postupnom zahnaní za dolný Dunaj, slávila u širokých más slovenského ľudu zaslúžený úspech. No netreba v tejto súvislosti zabúdať ani na to, že lojalita k habsburskému dvoru sa „vyplácala“. Katolícki Slováci tak v nejednej mestskej rade Slovenska zaujali miesta, evanjelických Nemcov, ale platilo to nielen o mestských radách.  Jedným z efektov takto poňatého širokospektrálneho politického, náboženského i ekonomického zápasu sa stal rodiaci sa moderný slovenský politický národ. Nezastupiteľná úloha v tomto procese pripadla aj Marianke, ktorá sa popri Starých Horách a Levočskej hore stala rozhodujúcim pútnickým miestom, ktoré s vesmírnou pravidelnosťou integrovalo Slovákov lojálnych viedenskému dvoru, uhorskej krajine a svätopeterskému stolcu v Ríme.  Svedčí o tom napríklad fakt, že pavlínsky páter Alexander Máčaj, ktorý bol, zdá sa, nielen jedným z významnejších slovenských kazateľov, ale krátko vykonával aj úrad priora kláštora, vydal tlačou svoje kázne v slovenskom jazyku.  V roku 1718 v Trnave vyšli v kultúrnej západoslovenčine jeho Chleby prvotín (Panes primitiales, aneb chleby prwotjn, lačnegyjcym slowa božího dušem predložene). Je to prvá katolícka tlačou vydaná zbierka kázní v domácej reči a bola jedným zo zdrojov inšpirácie pre kodifikátora spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka. Marianka tak významne prispela aj k rozvoju slovenského jazyka. K reformácii, najmä tej osvieteneckej a iným krutým zásahom do vzťahov človeka s Bohom by však asi neprišlo, keby ľudstvo  neposadla túžba Kráľovstvo Ducha nahradiť Kráľovstvom Človeka. Pýcha „Rozumu“ zasiahla dvor vo Viedni najmä v období vlády Jozefa II. († 1790). Práve tento panovník po stáročiach rozkvetu zrušil kláštor Rádu svätého Pavla Prvého pustovníka v Marianke. Z hlbokej rany, ktorú tomuto miestu zasadil najosvietenejší z osvietených panovníkov sa toto miesto nespamätalo prakticky do dnešných dní.

Iste, prichádzali lepšie aj horšie obdobia. K tým lepším patril čas po roku 1927, keď sa správcami fary i pútnického miesta v Marianke stala v podstate neznáma, nová rehoľa, ktorá sa preslávila pod menom Kongregácia bratov tešiteľov z Getsemán.  Úplne najhoršie obdobie však čakalo toto miesto po 14. apríli 1950, keď boli jej predstavitelia internovaní a miesto s mohutnou históriou vystavené sebazničujúcemu osudu. Od tých dní nikto a nič nesmeli počas takmer štyridsiatich rokov pripomínať slávu po druhý raz zrušeného kláštora. Obávam sa, že v duchu tých najsvetlejších myšlienok tvorcov tohto programu, malo jedno z najposvätnejších miest všetkých národov Uhorského kráľovstva, no najmä Slovákov, významných mužov dávnej monarchie, grófov, vojvodov, kniežat, ba i kráľov postupne navždy zmiznúť z povrchu zemského.  Aj vďaka tešiteľom sa to nestalo.

Keby to len nebolo také ošúchané, povedal by som, že kláštorný komplex Marianka ako bájny Fénix povstáva z popola. 31. júla 2011 slávnostným dekrétom pápež Benedikt XVI. povýšil Kostol Narodenia Panny Márie na Baziliku minor. Chce sa mi veriť, že práve týmto okamihom začali nové dejiny Mariánskeho údolia. Tie však neprídu bez nášho osobného pričinenia. Žiadna aktivita neprichádza len tak sama od seba, bez svojho predchádzajúceho sebauvedomenia. Historické poznanie nie je nič iné, než takéto sebauvedomenie. Je to však zároveň aj istý druh anamnézy. Rozpomínanie sa na to, čo sme už raz vedeli. Poznanie toho, čo malo byť zabudnuté, je práve tým okamihom, v ktorom ono sebauvedomenie prichádza.

Tento text o dejinách Marianky vznikol v novembri 2016  a napísal ho Prof. Martin Homza, Dr.  Redakčne ho pre túto webovú stránku upravil P. PhDr. Mgr. Marek Vadrna, CCG, ECLJ